Nedávno mi i-ting ukázal: Buď zmenou ktorú chceš vidieť vo svete a nemusíš byť dokonalý aby si začal, pretože cesta je cieľ.
Celkom nadväzuje na veľmi reálny sen, ktorý sa mi dnes sníval.Bola som medzi extrémistami a šli ma zajať.
Bolo mi povedané že sa v matrixe táto situácia opakuje, no teraz mám možnosť zachovať sa inak. Ak nebudem utekať ma nezastrelia.Zo strachu čeliť im som utiekla a strelili mi do hlavy a chrbta.
Vnímala som telo ako umiera ale vedomie ešte stále vníma,ako to že neumieram? Lebo je večné.
Ale k téme-bolo to tak skutočné,to zúfalstvo,kde som cítila že už nemám telo a toľko som toho nestihla vytvoriť,vyjadriť blízkym ľuďom to, čo cítim mi pripomenulo ako ešte niekedy utekám pred tým čo tu chcem skutočne zanechať a čakám v maske,komfortnej zóne,zapadnúť do krabičky.Veď mám ešte čas.Naposledy som mala takýto reminder sen keď som sa v Thajsku odklonila od cesty.
Tento sen bol pripomienkou nebrať život a čas ako samozrejmosť.Vážiť si každý moment a nebáť sa skúšať nové veci,zlyhať a baviť sa(!)
Posledné dni asi cítite že boli silnejšie, u mňa pocity strachu a samoty, aby ma otestovali.Vyšší level je keď ťa život tlačí robiť veci bezpodmienečne bez očakávaní,pretože celý život(a aj minulé)si bol zvyknutý všetko kontrolovať a podmieňovať.Pustiť a otvoriť sa tomu,čo vesmír nachystal..
Dni sa darili no aj tak mi nič nevedelo spôsobiť satisfakciu. Až som dostala zápal obličky.
Všímam si,že sa nielen mne pocity rýchlo manifestujú do problémov fyzického tela,už sa im nedá vyhnúť.
Každá choroba je učiteľ. Čo sa skrz ňu život snaží povedať,čo odstrániť ?
V indiánskych kmeňoch chorobám jednotlivca ďakujú,lebo vedia že ked sa problém dostane až do roviny tela,ukazuje aj dysfunkciu komunity.
Gabor maté,svetovo známy expert na traumy,závislosť stres,detstvo povzniesol ich pochopenie pre ľudstvo na vyšší level v svojej knihe Mýt normálnosti(kde podkladá štúdiami napr.ako sa kolektívne zvyšuje percento rôznych chorôb z traúm v spoločnosti ktorá potláča základné potreby človeka lebo ho odkláňa od prirodzenosti)povedal:
Kapitalistický globalizmus s hlavnými cieľmi dosahovať,premôcť a vlastniť spôsobil,že ľudia sa namiesto nasledovania vnútorného vedenia snažia naskladať do krabice očakávaní iných,ťažko pracovať na tom čo ich nebaví aby boli akceptovaní v ich očiach.
Ich činnosť je vačšinou ďaleko vzdialená od Autentického ja a kreatívnych vízií pre ktoré na túto zem prišli.“ Hraný život s potrebou validácie a bez zmyslu je frustrujúci.
Všetci nakoniec podvedome chceme len jedno.Byť pochopení,milovaní,vyjadriť sa,cítiť všetko naplno.A od toho balansu sa už desaťročia viac a viac odkláname.
Vnímam naokolo veľa talentovaných ľudí s jasnou víziou ako kontribuovať svetu s krásnymi schopnosťami,zlepšovať čo tu nefunguje, no čakajú v úzadí na správnu chvíľu.
Správna príležitosť nepríde treba si ju vytvoriť! Poznám to dobře na sebe..
Perfekcionistické čakanie až budem dokonalá,až tamto..Pritom stačí len vystúpiť dopredu s tým že CESTA JE CIEĽ.
Skutočne veci su na opačnej strane strachu.
Skutočný líder si dovolí byť autentický a zraniteľný,odhaliť náročnosť procesu, a to ľudia ktorí čakajú gurua čo má všetko pokope netolerujú,to som zistila v lete ked sa mi veci zrutili aby sa prebudovali a skutocne mi rozumelo len par ludi.
Je v poriadku učiť sa za pochodu…. povedat blízkej osobe čo cítime, zobrať pero a napísať vetu z dlho odkladacej novely alebo urobiť prvý pohyb z obľúbeného tanca
Ak to nepôjde,nebola to tvoja cesta..
Zajtra nemusí byť.Máme slobodu výberu- ohýbať sa podľa druhých v maske alebo seba-aktualizácia 2.0 a spraviť prvý krok aby nám odklonenie od pravého ja nemusela pripomenúť depresia alebo choroba..
Nedostaň sa tam. Ak nie si šťastný,odíď na inú trasu. Sprav prvý krok..Kedy?Teraz
Zanaya