Minule som písala o tom prečo je dôležité byť jedinečný, dnes by som sa rada vyjadrila na tému jedinečnosť nášho tela. Minule som spomínala rozprávku škaredé káčatko, preto aj dnešný článok začnem s múdrosťou zo starých rozprávok.
V rozprávkach sa o tele hovorí, že má dva páry uší (jedny k počúvaniu a druhé k počúvaniu svojej duše) dva páry očí, ( jedny na obvyklé videnie sveta a druhé pre videnie toho čo bežnému oko nie je viditeľné) dva druhy sily ( silu svalov a silu duše). Telo je totižto záznamom daného života, života strateného, života dúfajúceho a zahojeného. Niekedy je dokonca rýchlejšie ako naše samotné myšlienky lebo registruje okamžitú reakciu, hlboko cíti a mnoho vecí vopred tuší. ( tento jav sa nazýva predvídateľnosť a v tom slove je viditeľnosť ktorá sa akoby pripisuje očiam ). Telo je ako raketa. V jeho kabíne sa duša díva na čarovnosť sveta a je oslnená.
Lebo u tiel neplatí žiadne malo by byť.
Mnohokrát je však aj toto od prírody úžasné telo, nejakým spôsobom odsudzované , lebo sa častokrát pozeráme na telo podľa nejakého štandardného zosobnenia krásy. Je však dôležité si uvedomiť že neexistuje jeden druh pŕs, jeden druh pásu a jeden druh kože. Prsia cítia a žiaria, boky sú miestom lásky sú miesto za ktorým sa skrývajú deti, nohy nás prenášajú a poháňajú. A práve preto nemôžu byť také alebo onaké, sú jednoducho tým čím sú a to je krásne.
Otázkou pri prijatí vášho tela však je: “Cítim svoje telo? Má moje telo, pevné spojenie s radosťou, srdcom, dušou a všetkým nespútaným? Môže sa svojsky hýbať, tancovať, krepčiť a vlniť?” Lebo v konečnom dôsledku na ničom inom nezáleží, iba na tom že či sa mi sami cítime v svojom tele pokojne a radostne.Kamila „Karma“ Čajomila