[Google]
RODIČOVSTVO: ROLA ALEBO FUNKCIA
Dospelí, keď sa prihovárajú deťom, hrajú rolu. Používajú hlú-pučké slová a všelijaké pazvuky. Prihovárajú sa dieťaťu akoby zhora. Nesprávajú sa k nemu ako k seberovnému. To, že zatiaľ toho viete viac a ste väčší, neznamená, že dieťa je menejcenné. V určitom období života sa z väčšiny dospelých stávajú rodičia, čiže berú na seba jednu z najuniverzálnejších rolí. Každý z nich by sa však mal zamyslieť nad tým, či je schopný plniť funkciu ro-diča bez toho, aby sa s ňou stotožňoval, čiže bez toho, aby sa z funkcie stala rola.
Súčasťou rodičovstva je starať sa o potreby dieťaťa, ochraňovať ho pred nebezpečenstvami a z času na čas mu vysvetliť, čo má alebo nemá robiť. Keď sa však z rodičovskej funkcie stane identita, čiže keď hodnotu vlastnej osobnosti bu-dete odvodzovať od faktu, že ste rodič, ľahko sa vám môže stať, že svoje poslanie budete zveličovať a preháňať natoľko, až sa v ňom úplne stratíte. Ak budete dieťaťu dávať všetko, po čom zatúži, rozmaznáte ho, a ak ho budete na každom kroku pred všetkým možným ochraňovať, znemožníte mu, aby veci a svet okolo seba objavovalo samostatne. Potom už nebudete vycho-vávať, ale kontrolovať a terorizovať.
Horšie je, keď identita hranej roly pretrvá aj po tom, ako sa dieťa osamostatní. Rodičia jednoducho nevedia prestať byť ro-dičmi. Nevedia sa zbaviť potreby byť potrební. Poznámku „ja viem, čo je pre teba najlepšie,“ si neodpustia ani neskôr, keď už ich dieťa má trebárs štyridsať rokov. Naďalej majú nutkanie hrať rolu rodiča a nevedia si vybudovať k dieťaťu autentický vzťah.
Rodičia sa stotožňujú so svojou úlohou, a keď ju už nemôžu ďalej plniť, ovládne ich podvedomý strach zo straty identity. Ak sa ich túžba kontrolovať a ovplyvňovať stretne s od-mietnutím – čo sa väčšinou aj stane -, buď začnú konanie svo-jich detí kritizovať, alebo sa v nich pokúsia prebudiť pocity viny, pretože sa podvedome snažia uchovať si svoju rolu, svoju iden-titu.
Navonok to vyzerá, ako keby boli starostliví, a oni tomu naozaj aj veria. V skutočnosti im však ide len o jedno: udržať si identitu, ktorú získali vďaka svojej úlohe. Za všetkými ego-ickými motiváciami sa však skrýva iba jedno: snaha zvyšovať si vlastnú hodnotu, čiže sebecký záujem, ktorý ego dokáže veľmi dômyselne zamaskovať.
Stáva sa, že matka alebo otec, ktorí sa stotožňujú so svojimi rodičovskými rolami, sa pokúšajú stať dokonalejšími prostred-níctvom svojich detí. Potreba ega manipulovať ostatných tak, aby uspokojovali jeho pocit nedostatku, sa teda zameriava na deti. Keby rodičia nahlas vyslovili podvedomé želania a moti-vácie, ktoré stoja v pozadí ich manipulácií, pravdepodobne by povedali čosi takéto: „Chcem, aby si dosiahol to, čo som ja nikdy nedosiahol; chcem, aby ťa svet uznával a potom aj ja budem niečo znamenať. Nemôžeš mi spôsobiť sklamanie.
Obe-toval (alebo obetovala) som sa pre teba. Tým, že s tebou nesú-hlasím, chcem v tebe vzbudiť taký pocit viny a nepohody, že nakoniec budeš musieť mojim želaniam vyhovieť. A nemusím ti hovoriť, že len ja viem, čo je pre teba najlepšie. Mám ťa rád a budem ťa mať aj naďalej rád, pokiaľ budeš robiť to, čo je podľa mňa pre teba najlepšie.“
Keď si tieto podvedomé motivácie uvedomíte, okamžite po-chopíte, aké sú absurdné. Ego i celá jeho dysfunkcia sa zviditeľ-nia. Niektorí rodičia, s ktorými som hovoril, keď si to uvedomili, zvolali: „Panebože, takto sme sa správali?“ Keď si raz uvedomíte ničotnosť svojho konania, podvedomé šablóny prestanú pôsobiť. Aj v tomto prípade je najúčinnejším činiteľom schopnosť uvedomovania.
Ak sa k vám rodičia takto správajú, nehovorte im, že sú ne-vedomí a že sú v zajatí svojho ega. Viedlo by to ešte k nevedo-mejším reakciám, pretože ego by zaujalo obranné postavenie. Stačí, ak rozpoznáte, že ich činy ovplyvňuje ego a nemajú nič spoločné s tým, kým v skutočnosti sú. Stáva sa, že i skostnatené egoické vzorce, keď im prestanete klásť odpor, sa akoby zá-zrakom rozplynú. Odpor im totiž dodáva novú silu. Ale aj keby sa to nestalo, môžete správanie rodičov prijímať so súcitom bez toho, aby ste naň reagovali, či brali ho osobne.
Buďte si však vedomí aj vlastných nevedomých želaní a oča-kávaní, ktoré stoja za vašimi starými, bežnými reakciami. „Moji rodičia by ma mali chápať a prijať ma takého, aký som.“ Sku-točne? A prečo by mali? Zmierte sa s tým, že to neurobia, lebo nemôžu inak. Ich vedomie je stále vo vývoji a ešte neurobilo kvantový skok na vyššiu úroveň. Ešte nie sú schopní zbaviť sa svojich rolí.
„Áno, ale neviem šťastne a spokojne žiť, kým ne-budem mať ich súhlas a podporu.“ Naozaj? Čo zmení ich súh-las či nesúhlas na tom, kým v skutočnosti ste? Presne takéto nepodložené očakávania vytvárajú negatívne emócie a stále viac zbytočného nešťastia.
Buďte bdelí. Nie je to náhodou tak, že vnútorný hlas, ktorý vás neprestajne hodnotí a súdi, pričom vám navráva, že nie ste dosť dobrí a že to nikam nedotiahnete, je hlasom vášho otca alebo matky? Ak vo vás pracuje uvedomenie, rozpoznáte, že hlas vo vašej hlave je len dávna myšlienka podmienená minulosťou a že už nemusíte veriť všetkému čo sa vám preženie hlavou. Sú to staré myšlienky, nič viac. Vedomie znamená Prítomnosť, a len Prítomnosť je schopná rozpustiť vašu nevedomú minulosť.
„Ak si myslíte, že ste osvietení, choďte a strávte týždeň so svo-jimi rodičmi,“ povedal Ram Dass. To je dobrá rada. Vzťah k ro-dičom je nielen náš prvý vzťah, ktorý v živote udáva tón všetkým nasledujúcim vzťahom, ale je to aj dobrá príležitosť na to, aby ste otestovali stupeň svojej Prítomnosti. Čím viac minulosti vás v nejakom vzťahu spája, tým väčšmi musíte byť prítomní, inak budete nútení znovu a znovu prežívať svoju minulosť.
VEDOMÉ UTRPENIE
Pokiaľ máte malé deti, pomáhajte im, usmerňujte ich a chráňte ich, ako len viete. Oveľa dôležitejšie však je, aby ste im poskytli priestor – priestor byť. Na tento svet prichádzajú vďaka vám, ale nie sú „vaše“ . Je síce pravda, že kým sú malé a neskúsené, ste to vy, kto vie, čo je pre ne najlepšie. No čím budú staršie, tým menej to budete vedieť. Čím viac predstáv máte o tom, kam by sa ich život mal uberať, tým väčšmi sa uzatvárate do svojich myšlienok namiesto toho, aby ste sa s nimi delili o prítomnosť.
Skôr či ne-skôr sa určite dopustia nejakých chýb a zažijú utrpenie – ako každý človek. A možno ani nepochybia, len vy to tak budete vní-mať. To, čo vy považujete za chybu, môže byť pre vaše dieťa ne-vyhnutná skúsenosť. Poskytnite im pomoc i rady, no uvedomte si, že z času na čas by ste im mali dovoliť, aby robili chyby, najmä v čase dospievania. A zavše by ste ich mali nechať aj trpieť. Aby zakúsili, že utrpenie niekedy prichádza z ničoho nič, inokedy je zas následkom chybného konania.
Nebolo by úžasné, keby ste svoje deti mohli uchrániť pred utrpením? Nie, nebolo. Nerozvinuli by sa totiž do plnohodnot-ných ľudských bytostí, zostali by povrchní, stotožnení s vonkaj-šími formami vecí. Utrpenie dodáva človeku hĺbku. Paradoxom je, že utrpenie vzniká vtedy, keď sa stotožňujete s nejakými for-mami, no zároveň tie formy narúša. Príčinou mnohého utrpenia je ego, hoci práve utrpenie nakoniec ego zničí – ale len ak bu-dete trpieť s plným vedomím.
Ľudstvo je predurčené na to, aby utrpenie prekonalo, ale nie takým spôsobom, ako si to predstavuje ego. Jedným z mnohých omylov ega je myšlienka, že utrpeniu sa treba vyhýbať. Takýto názor niekedy prenášame aj na svojich blízkych: „Moje deti by nemali trpieť.“ Táto myšlienka sa nachádza pri koreňoch utrpenia. Zmysel utrpenia je vznešený – rozvoj vedomia a spálenie ega.
Presne toto vyjadruje aj archetypálny obraz ukrižovaného človeka, ktorý symbolizuje osud každého muža a každej ženy. Keď vzdorujete utrpeniu, proces spaľovania sa spomalí, pre-tože vzdor ego len zväčšuje. Keď sa však s utrpením zmierite, proces sa urýchli, čo je spôsobené tým, že svoje utrpenie pre-žívate vedome. Zmieriť sa môžete nielen s vlastným utrpením, ale aj s utrpením niekoho iného, napríklad vašich detí alebo rodičov. V utrpení sa totiž rodí transmutácia. Oheň utrpenia sa mení na svetlo čistého vedomia.
Ego vám bude navrávať, že by ste nemali trpieť, lenže táto myšlienka vám spôsobí ešte viac utrpenia. Deformuje totiž pravdu, ktorá je vždy paradoxná: ak chcete utrpenie prekonať, musíte ho najprv prijať.
Úryvok je z knižky: Nová zem – Eckhart Tolle
obrázok: Vera Kratochvil